Čakala som. Vedela som, že prídeš. Tvoj pach som cítila už v piatok. Neklopala si. Veď aj načo. Vošla ticho, ale tentokrát nebola sama. Dlho ma už nezmohla a preto si doniesla so sebou aj posilu. Sadli si vedľa mňa. Podobali sa na seba ako vajce vajcu, len ten výraz tváre mala jedna zákernejší...
Cítila som ich prítomnosť a vedela som, že sa začne krutý boj. Znova sa budú snažiť dostať ma až na kolená. Budú ma chcieť utopiť vo vlastných slzách.
Priznávam, párkrát sa im to podarilo, ale tentokrát nie.
Chytím plyšového garfielda ( v poslednom čase mi slúži ako vankúš..), delfínovskú deku, pustím si niečo dobré do reprákov a ide sa do boja.
Tento zverinec mi napomáha k tomu aby som zdolala nečakanú a neohlásenú návštevu.
Prikrývam sa a zároveň aj vnáram do kľudnej hudby.
Tie dve hnusoby sa pozerajú na mňa, ako keby som práve bola prepustená z blázinca. Usmejem sa na nich, a je mi lepšie. Tvárim sa, že ich vôbec nevnímam. Vnáram sa do svojich myšlienok a oddávam sa celá víkendu a relaxu. Zaspávam....
Neviem kedy odišli. Viem, že tu boli. Snažili sa ma dostať, ale tentokrát som vyhrala ja. Ešte aj počasie im hralo do karát. A ja som ich odignorovala spánkom a užívala som si život na vlnách mojich snou.
Je super vyhrať nad ňou. :o) Mám pre ne aj odkaz: „ Najbližších pár mesiacov sa mi ani nestavajte do cesty, vy dve potvory!“....
