Katka Makkaiova
Crazy....
Mávam zvláštne chute....v hudbe, v jedle, ľuďoch....
Som bláznivá mladá baba ktorá miluje smiech, svojich kamarátov a rada sa túla po vlnách života:o)V diskusiach sa ukazujem pod menom Caterina :) Zoznam autorových rubrík: Nechápem, Len tak, Súkromné, Nezaradené
Došli...Tak nečakane...neohlásene...a ako rýchlo došli, tak aj odišli...
Chcem prísť. Na to miesto na ktorom som už tak dlho nebola. Pre niektorých to nie je tak dávno, ale pre mňa áno. Som tu. Úplne na konci všetkého, a túžim sa dostať na druhý koniec. Na tú stanicu, kde predávajú skvelé sprostosti, kde je kvetinárstvo, lavice...a ty. Predstavujem si ako stojíš tam niekde v tej kope ľudí, čo čakajú na niekoho. Nevyčnievaš z radu, skôr do neho vpadnmeš. Ani nevieš ako by som chcela....
Každé ráno sa budím pokrčená. Ako keby ma celú noc prali v práčke, a ráno o 6.30 už program pomaly končí. Som vyžmýkaná, suchá a vhodná tak pod žehličku.Cítim sa ako keby ma parný valec prešiel. Už tretí deň. Prestáva ma to baviť.
Stav v ktorom človek nevie čo a ako ďalej, a práve preto si na tú ulicu ľahnem...idem si ju vybrať...
Ach hory moje krásne, odeté v zelenom odeve, usmejte sa na mňa. Ukážte mi svoje ešte neprebádané tajomstvá a miesta, ktoré už roky poznám. Kras, prečo sa stále k Tebe vraciam rok čo rok? Som už ako bumerang...Odídem a potom znova prídem...
Každý deň ma prenasleduje...Rok čo rok...tak som sa rozhodla,že mu napíšem list....
Obyčajné miesto patriace ľudom, ktorí sa tu stále schádzajú. V okolí stromy, lavičky, modré nebo, tráva / dvojzmyselne/ a zopár unudených ksichtov. Ani nie tak unudených, ako túžiacich po troche lásky alebo dávky? Ten druhý prípad by tam vpadol viac.
Milujem prírodu, i keď teraz už do nej chodím málo, a nadovšetko milujem jaskyne. Je v nich ukrytá krása s jednoduchosťou, čerstvý vzduch a sú nedotknuteľné.
Povie mi niekto prečo je celý svet taký nespoľahliví? MHD neustále mešká a to aj počas školských práznin...sú nespoľahliví...
Vieš hrabala som sa vo svojom počítači a našla som pár vecí, ktoré stoja za povšimnutie. Tak napríklad táto báseň, v ktorej je vpísaný člověk znamenajúci pre mňa dávnejšie dosť…. Už to prešlo…Prebolelo…Láska je pominuteľná ( tá ozajstná nie….). Vieš…
Adoptovali sme si mačiatku. Skôr by som ho po troch dňoch nazvala, že malého čerta. Tento nápad srksol v hlave nám všetkým na podnájme. Veď nás je päť, jeden sa ešte tiež pomestí:o) V utorok sme ho doniesli.
Včera sa to začalo tak úplne nevinne. Otvorili sme fľašu vína na počesť nových spolubývajúcich. Hrdlom mi stekala svetlá tekutina zmiešaná s coca colou. Onedlho padla ya obeť ďalšia fľaša. Pre istotu plná červenej tekutiny. Táto bola horká. Už sme neoslavovali príchod, ale zapíjali žiaľ nad tým, že našej už teraz ex spolubývajúcej rachlo v hlave a rozhodla sa, že odíde robiť do Anglicka. Po x tom dúšku vína som začala filozofovať sama so sebou nad tým, aká som rada, že bývam s takými skvelými ľuďmi. Sú fajn. Nemusím sa rozprávať so stenami ani so svojím druhým ja....Viem, že keď prídem domov z práce, tak bude niekto doma.